Elenin hlas

Príbeh, ktorý ti tu chcem vyrozprávať, je príbehom spomienok a chutí. Chutí, ktoré vyvolávajú obrazy minulosti. Je to príbeh veľkej domácnosti, Giareto, ktorý nás vracia do čias, keď sa ulice pomenúvali podľa budov.

Bolo to v roku 1977, keď moja stará mama spolu so svojimi bratmi a sestrami kúpila dom v kopcoch pri Reggio Emilia. Bol to starý, schátraný sedliacky dom, ktorý ešte netušil, aký osud ho čaká a že sa má stať strážcom spomienok, ktoré odolajú skúške času.

Každý člen rodiny mal v kôlni svoj kút, o ktorý sa staral, a každý prispieval svojím dielom: muži pracovali a ženy varili, všetci od svitania do súmraku. Aj my deti sme pomáhali, ako sme vedeli.

Skoro ráno sa na sporák postavil vývar na tortellini, známy roľník priniesol paradajky na zaváranie na nasledujúci rok a deti ich umývali na dvore, pričom si mali dávať pozor, aby ich nepichla včela alebo aby nespadli do vody. Neboli sme však až takí opatrní a vo vode sme končili častejšie, než si možno predstavuješ.

Mama pripravovala majonézu v úplnom tichu, ako prikazovala povera, aby sa nezrazila. Ja som prilievala olej presne tak, ako bolo treba, pomalým tempom, ktoré ma naučili, zatiaľ čo mama pomaly miešala majonézu.

Keď zavriem oči, ešte stále počujem: „Elena, poď sem, treba nastrúhať syr!“

Staré strúhadlá boli veľké, strúhanie na nich bolo únavné a bolo treba dávať si pozor na prsty. Parmigiano Reggiano bol veľmi dôležitý a pridával sa do každého jedla: do vývaru s tortellini, k predjedlám spolu so salámou, do cesta na erbazzone, pretože – ako sme hovorievali v Giareto – „ak máš Parmigiano Reggiano, máš všetko, čo potrebuješ“.

„Už to stačí?“ pýtala som sa, ale odpoveď bola vždy nie, pretože sme boli veľká rodina a pre tridsať ľudí nikdy nie je dosť syra. A vždy bolo treba postarať sa aj o deti, pretože neprestávali plakať. Práca trvala o to dlhšie, že sa trochu strúhalo a trochu jedlo. Veď ako by som odolala?

Nám deťom zverili aj ďalšiu rovnako dôležitú úlohu: uzatvárať tortellini. Obtáčať kúsky cesta okolo našich malých prstov – to bola úloha pre najmladšie deti, pretože čím menšie prsty, tým úhľadnejšie tortellini. Bola to práca, ktorá si vyžadovala trpezlivosť, a tá sa mi rýchlo minula, takže som sa vracala k strúhaniu syra. Niet divu, že dnes používame kuchynský robot.

Jedného dňa bolo Giareto konečne hotové. Každá rodina mala vlastný byt, ale všetci sme mali spoločnú jedinú kuchyňu, čo znamenalo, že sme naďalej spolu varili aj jedli. Rozoberali sme recepty, dodržiavali pravidlá, ale robili aj výnimky a hľadali kompromis vždy, keď sa zdalo, že dohoda nie je možná.

V kuchyni v Giareto sa stretávali všetky pravidlá a názory. Po rokoch sa tu dokonca oženil môj bratranec, ktorý na niekoľko dní opustil svoj nový domov v Rumunsku, aby si pripomenul tie pečené mäsá a zelené omáčky, tortellini, údeniny a, samozrejme, Parmigiano Reggiano.

Ak niečo dobre chutí, zostane na to pekná spomienka, a práve s týmito spomienkami dnes varím pre svoju rodinu a priateľov. Spolu s týmito jedlami prinášam na stôl spomienky na odretý prst, slnečný deň a pocit spolupatričnosti, ktorý nám dokáže priniesť len kuchyňa, ak si ho vieme všimnúť.

Autori:
Text: Carlotta Fiore
Fotografia: Diego Rosselli